Zabudnuté snehule, 5 nocí spánku v blate a žena čo nechcela nič len prežiť. Skautská služba podľa Andrey

242

Dobrovoľníčka Andrea, skautským menom Kocka z 52. Zboru sv. Juraja, Dubnica nad Váhom nám porozprávala o tom, ako vyzerala jej Skautská služba v teréne. Spomenula aj tri dojímavé príbehy ľudí utekajúcich pred vojnou.

Čo ťa motivovalo aby si sa zapojila do Skautskej služby?

Prišla som pretože som cítila, že je to potrebné. Skautský sľub hovorí čo hovorí, nebolo nad čím dlho premýšľať.

Akú činnosť tu vykonávaš? Čím všetkým si si tu prešla?

Učíme sa postupne všetko. Ja som ale najčastejšie pri stanoch, ktoré sú určené pre matky s deťmi. Mojou úlohou, je rozdeliť ľudí, ktorí prichádzajú do stanov, ktoré tu máme. Všetky stany sú vyhrievané, do najviac vyhrievaného stanu dávame najmenšie deti. Okrem toho stany pravidelne upratujeme a následne ľudí vyexpedujeme, keď im ide autobus alebo niekto po nich príde. Prostredníctvom vysielačiek nám chalani z dopravy hlásia, aké idú autobusy a my vieme, ktorí ľudia kam chcú cestovať a podľa toho ich nájdeme a pripravíme na cestu. Sú tu aj ľudia, po ktorých má niekto prísť a zároveň taký, ktorí nemajú kam ísť a tým následne pomáhame nájsť si nejaké ubytovanie.

Ako dlho si tu?

Ako dobrovoľníčka tu pôsobím druhý víkend. Rada by som pomáhala aj počas týždňa, ale práca mi to nedovoľuje.

Je táto práca pre teba psychicky alebo fyzicky náročná?

Človek sa musí najprv psychicky obrniť. Preto si myslím, že momentálne skôr fyzicky náročné, kvôli únave aj počasiu. Tá psychická náročnosť príde asi neskôr, keď má človek čas nechať si to rozležať v hlave.

Máš nejaký silný zážitok z tvojho pôsobenia na hraniciach?

Áno mám dokonca tri. Prvým je jeden starší manželský pár, ktorí prišiel z Kyjeva pešo. Cestovali v daždi 5 dní a spali na poliach v blate. To bola jediná pani, ktorá prišla s plačom. Nechcela ubytovanie ani jedlo nič, iba nás prosila, že chce sprchu. Keď som sa na nich lepšie pozrela všimla som si, že prišli zablatení od hlavy po päty. Potom nám cez tlmočníka vysvetlili, že ako cestovali, takže prešli cez tisíc kilometrov pešo.

Prvým je jeden starší manželský pár, ktorí prišiel z Kyjeva pešo. Cestovali v daždi 5 dní a spali na poliach v blate.

Ďalším smutným príbehom bola jedna stará babička, ktorá prišla sama s paličkou. Doteraz nechápem ako bola schopná prísť sem sama, keďže nevedela chodiť. Po tom ako ju preniesli cez hranice, išla rovno do červeného krížu, až potom ju priviedli ku nám do stanu. Potom sme pátrali čo s ňou spravíme a kam ju odviesť a zistili sme, že prišla iba s nálepkou na chrbte bundy, kde bolo napísané, že jej dcéra žije v Izraeli. Takže my sme takúto babičku, ktorá mala polodemenciu, pretože raz nám povedala, že po ňu príde syn, potom žiadneho syna nemala potrebovali dopraviť k jej dcére. Našťastie sme tu mali tlmočníka, ktorý bol z Izraela a teda sme mohli zavolať jej dcére a vybavili sme celý transport. Nakoniec sa ale táto babička rozplakala, pretože nechcela nikam ďalej cestovať, to bolo pre mňa veľmi ťažké. Keď mi ju sem priniesli dali sme ju ešte ľahnúť, pretože ju veľmi bolela noha, aby si oddýchla pred cestou. Potom ako ju naložili na vozíku do auta a odišli, som zistila, že si tu nechala svoje krásne modré snehule. Tak som ich tu ešte celý deň strážila a dúfala som, že sa ešte po ne vrátia, ale snehule tu zostali a babička odcestovala bosá.

Tretím zážitkom bolo keď prišla jedna mamička s dvoma deťmi a babičkou a zosypala sa ešte pred stanom, nechcela ani vojsť dnu. Ona nevedela kam má ísť, povedala iba Trenčín, čo bolo mne blízke, keďže som odtiaľ. Tak som nechápala, pretože sa mi ešte nestalo, že by niekto chcel Trenčín ako konečnú stanicu. Nešla nám v ten deň žiadna doprava do Bratislavy, ktorá by ju mohla po ceste vyložiť. Snažili sme sa zistiť či by mala ubytovanie v Trenčíne alebo okolí. Nakoniec sme zistili, že ju niekto vie ubytovať v Spišskej Novej Vsi a riešili sme či ju tam vieme aj dopraviť. Keď sme jej ponúkali, že by sa vedela dostať napríklad do Prahy, myslela si že pocestuje do Poľska. Bolo vidieť, že nevedela kam ísť a nechcela cestovať, pretože nevedela odniesť dve malé deti batožinu a nevládnu babičku. Silné na tom bolo to, že po tom ako sme sa jej dlho snažili pomôcť dostať sa niekam, tak sa rozplakala a chcela aby jej všetci dali pokoj, pretože ona chcela len prežiť. Po prestupe cez hranice, každému na začiatku povedia, že tu majú teplé jedlo, všetky potreby a vykurované stany, no ona len sedela pred stanom a nechcela nič len prežiť.

Čo by si odkázala iným dobrovoľníkom, ktorí by sem mohli prísť?

Hlavne veľa trpezlivosti a úsmev na perách. Tým ľuďom to dá veľmi veľa keď vás vidia a sú za to veľmi vďační. Nájdu sa aj iní, ale tá vďačnosť od ľudí je neskutočná odmena za ten čas, čo tu strávime. My tu nemusíme byť, nič z toho nemáme, iba ten skvelý pocit, že môžeme pomôcť a to vedomie, že tí ľudia sú proste vďační. Takže trpezlivosť a úsmev. Kdekoľvek, nie len tu a mali by sme pomáhať nielen Ukrajincom, ale celkovo, aby bol človek nápomocný druhým a svojmu okoliu.

Takže trpezlivosť a úsmev. Kdekoľvek, nie len tu a mali by sme pomáhať nielen Ukrajincom, ale celkovo, aby bol človek nápomocný druhým a svojmu okoliu.