Rozhovory z terénu: Dobrovoľníčka Lucia našla na hraniciach aj slzy šťastia z pohľadu na skautskú šatku

558

Dobrovoľníčka Lucia, v skautskom svete známa ako sestra Gazdy, sa v posledných týždňoch zapojila do Skautskej služby a pomáhala priamo na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. V krátkom rozhovore sa s nami podelila o svoje silné zážitky, pocity a očakávania zo Skautskej služby na hraniciach.

Zažila si nejakú situáciu, ktorá ti silne utkvela v pamäti?

Niečo, čo mám tak najčerstvejšie v hlave je dnešné stretnutie s Ukrajinskou skautkou. Ona ma videla so šatkou a ma oslovila. Práve prešla hranicou a cestovala z Kyjeva, tak som sa jej spýtala, či je všetko v poriadku a či jej môžem pomôcť, na čo sa ona rozplakala. Oslovila ma kvôli tomu, že videla, že som skautka, povedala mi že je šťastná, lebo má pocit, ako by stretla niekoho koho pozná. V skutočnosti ma nepoznala, išlo iba o ten pocit dôvery voči človeku, ktorý tiež pochádza zo skautského hnutia. Je super, že niektorí ľudia, ktorí prichádzajú a vidia nás so šatkami, sa nás neboja osloviť a majú určitý pocit bezpečia, keď vedia, že sme skauti a sme tu na to, aby sme im pomohli.

Oslovila ma kvôli tomu, že videla, že som skautka, povedala mi že je šťastná, lebo má pocit, ako by stretla niekoho koho pozná. V skutočnosti ma nepoznala, išlo iba o ten pocit dôvery voči človeku, ktorý tiež pochádza zo skautského hnutia.

Každý deň je niečo nové, čo človek zažije, keďže sa tu toho deje veľmi veľa. Ďalším silným zážitkom bol jeden pán, ktorý pricestoval z Oxfordu letecky do Košíc. Bol to asi šesťdesiatnik, ktorý prišiel s kufrom v ruke, aby sa zaregistroval ako dobrovoľník. Dali sme mu teda návrhy, kde by mohol ísť pomáhať do komfortnejších podmienok, napríklad do Košíc, kde by mal aj lepšie ubytovanie, ale povedali nám, že on chce zostať tu na hraniciach, aby mohol pomáhať v prvej línii. Myslím, že si tu niekde našiel miesto, aby vedel pomáhať Ukrajinským občanom.

Aké pocity sa tu v tebe striedali počas dní, ktoré si tu strávila?

Zo začiatku asi prekvapenie, keďže som nevedela, čo presne tu budeme robiť, s čím konkrétne pomáhať. Prišla som sem s tým, že budem robiť skôr nejaké exekutívne úlohy. Zistila som, že treba mať oči otvorené. My skauti sme zvyknutí na „Idem, riešim“ proaktívne. Nečakala som na to, kedy ma niekto poverí úlohou. Bola som prekvapená, keď som zistila, čo všetko tu skauti robia. Ako dokázali prepájať všetky organizácie a skoordinovať dobrovoľníkov. Vidím, že vďaka nám je tu veľa vecí viac plynulých a organizovanejších. Častokrát je to aj taká nádej, keď vidíš, ako veľmi veľa ľudí chce pomáhať. Myslím, že záleží aj na tom, akú úlohu tu vykonávaš.

Dobrovoľníčka Lucia. Foto: Kamil Jasinski

Ja pracujem na administrácii, a keď k nám do stanu stále chodia ľudia, to mi ide hlava na plné obrátky a ani si neuvedomuje, čo sa deje vonku. Potom vyjdem zo stanu a zrazu som v úplne inej realite. Celkovo je to veľmi náročné a únavné, ale keď sme sem prichádzali vedeli sme do čoho asi ideme. Chceli sme svoj čas a energiu venovať na dobrú vec. Ľudia by sa tak mali nastaviť pred tým, ako sem pôjdu.

Na jednej strane je úžasné, že ľudia chcú pomôcť, ale zároveň by mali poznať svoje limity.

Na jednej strane je úžasné, že ľudia chcú pomôcť, ale zároveň by mali poznať svoje limity. Aj tu na mieste niektorí idú na pokraj svojich síl. Treba si vedieť povedať: ,,Dobre, na dnes končím, pretože zajtra potrebujem fungovať.“ Treba si oddýchnuť fyzicky aj psychicky. Ja keď si večer ľahnem, stále mi ide hlava, my ženy to asi máme v tomto horšie. Mám pocit, že nemám čas všetko po celom dni spracovať. Keď skončíš večer po dvanástke, jediné na čo myslíš je, že sa chceš vyspať, aby si na druhý deň dokázala fungovať.

Čo by si odkázala iným dobrovoľníkom, ktorí by sem chceli prísť?

Pomoc je skutočne potrebná. Treba sa ale pripraviť, pretože je to veľmi náročné, stretávať sa priamo s tými ľuďmi utekajúcimi pred vojnou, ktorí tam častokrát museli zanechať svojich najbližších. Dá sa to zvládnuť, máme na to metodické pomôcky, ak človek nevie ako na to. Zároveň sa vždy môžete poradiť s koordinátormi. Musíš byť však pripravený na všetky emócie tých ľudí, ale aj na svoje vlastné a na únavu, keďže treba pracovať 12 hodín a počasie je veľmi chladné. Netreba mať však pocit, že keď nemôžete prísť rovno sem na hranice nedokážete pomáhať. Sú aj iné možnosti, dá sa pomáhať vo svojom okolí.

Netreba mať však pocit, že keď nemôžete prísť rovno sem na hranice nedokážete pomáhať.

Aj my tu robíme veľa drobných úloh ako upratovanie, vynášanie odpadkov či čistenie zemiakov. Všetko sú to malé úlohy, bez ktorých by to tu nefungovalo a vytvárajú určitý funkčný mechanizmus, vďaka ktorému sa to tu celé nerozpadne. To isté sa dá robiť aj na lokálnej úrovni, treba vyhľadávať organizácie aj vo svojom meste a zisťovať ako môžu pomáhať aj doma.

Rozhovor pre Slovenský skauting s dobrovoľníčkou Luciou zo 78. zboru Tatranskí orli z Popradu.